Som učiteľkou a aj priateľkou detí s autizmom. Vždy som s nimi niekoľko hodín denne a následne odchádzam za svojimi osobnými radovánkami. Začiatkom júla som strávila sedem dní s mojim bývalým žiakom Filipkom, ktorého som mala tri roky v triede. Je to teraz už 13 ročný krásny chalan. S jeho mamkou sme sa spriatelili, veľmi osobne. Niekoľko rokov sa stretávame, vedieme dlhé rozhovory o tom, ako bude komunita detí (neskôr dospelých) s autizmom žiť, keď ich rodičia nebudú žiť. Aj keď som blízko mnohým rodinám, tejto Filipkovej špeciálne, nikdy pre mňa život rodiny s dieťaťom s autizmom nebol osobne hmatateľný. Vždy bol sprostredkovaný.
Filip pre komunikáciu nepoužíva reč, komunikuje prostredníctvom gest, posunkov, vizuálnych komunikačných symbolov. Milujem na ňom jeho dôvtip. Milujem ako odčítava situáciu a smeje sa keď ja hromžím a hundrem, že sme zabudli ruksak do školy a môžeme to otočiť naspäť domov. Filip je pre mňa dieťa veľmi šťastné, spokojné, nevyjadruje to však tak, ako by sme to chceli. Žiadne ovácie, žiadne pravidelné slová vďaky. On si proste spokojne a šťastne žije. Rád s vami pôjde do mesta na hranolky, rád si posedí na terase, rád sa prechádza v prírode, je to maškrtník, je to pôžitkár, miluje teplý bazén alebo vírivku. Ma neskutočne starostlivých rodičov, ktorí mu vytvárajú nekonečné množstvo aktivít, pri ktorých je súčasťou celej rodiny – bicyklujú, plávajú, posilňujú, skúšajú lyžovať a vždy Filipkovi doprajú jeho milovanú trampolínu, na ktorej robí také celotelové skoky, ktoré by sa mal naučiť každý. Viem si predstaviť ten intenzívny kontakt s vibráciami, gravitáciou, s celým svojím telom.
Filipa som vzala počas našej dovolenky, kedy jeho rodičia boli na dovolenke, k mojim rodičom domov na obed. V tú sobotu bola tradičná dedinská brigáda okolo domu, niekoľko chlapov z našej rodiny akurát obedovalo, keď som ja s Filipkom prišla k nim na dvor. Držali sme sa za ruky a ja som za nás povedala „ahojte“, Filipko zdvihol ruku. Sadli sme si a Filip sa pustil do džúsu, ktorý bol na stole. Táto situácia nebola nijak zvláštna. Pre mňa vôbec nie. Pre všetkých ostatných to však bolo prvé skutočné stretnutie s dieťaťom s autizmom. Prišlo veľké ticho. Hlboké. Ticho, kedy to naša spoločnosť spracovávala. Ticho, kedy Filip spokojne popíjal džús. Ticho, kedy som ja cítila obrovskú ťažobu na hrudi. Extrémne ma to ticho vzalo. Ticho plné ľútosti a nespravodlivosti, ktorú moja rodina cítila bolo pre mňa do istej miery pochopiteľné – často pri kontakte s človekom so zdravotným znevýhodnením ľudia pociťujú ľútosť. To ticho však hrozne bolí. Tá ľútosť je hrozne ťažká. Pri ľútosti ako spoločnosť nemôžeme ostať!
Nemôžem hovoriť za Filipa, ale v ten deň tam bol on jediný nad vecou. On jediný bol v prítomnosti. Neriešil minulosť – čo bolo a ako sa to stalo, prečo práve jemu, prečo práve jeho rodine. Nebol v budúcnosti – ako len bude žiť, čo bude robiť ako dospelý a pod. On bol v konkrétnej chvíli, bol v prítomnosti, jedol tyčinky a pil pomarančový džús. Ako som ho za tých sedem dní dokázala intenzívne navnímať, on preciťoval prítomný zážitok, on sledoval dym z cigarety môjho otca, on sa zabával na mne, on behal po poliach a užíval si cestu autom. On bol šťastný.
Moja skúsenosť je, ak aj cítite pri stretnutí s dieťaťom s autizmom ľútosť nenechajte si ňou zatieniť prítomnosť. Nepozerajte sa na dieťa s autizmom cez vašu predstavu, čo všetko „nemá“. Všímajte si, čo má! Má totižto často veľa odvahy a chuti preciťovať nové a špecifické zážitky. Nepozná vašu verziu života, lebo má tú svoju, tú, ktorá je preňho intímna, jeho vlastná. Jeho skúsenosť so svetom cez jeho pohľad na veci. Prajem vám veľa chuti naladiť sa na autizmus.
Som Aneta, učiteľka, sprievodkyňa a priateľka malých aj veľkých ľudí s Aspergerovým syndrómom a autizmom.
Slovenčina 
English (UK)