Nedá sa jednoznačne povedať , že u všetkých autistických dospelých a detí, by boli zmeny obrovský problém, ktorý sa nedá prekonať. Každý jeden je osobnosť s vlastnou povahou, vnímaním a myslením, tak ako neurotypickí ľudia. Niekto zvláda zmeny lepšie, niekto horšie.
Najviditeľnejší býva problém u malých detí, keď lipnú na stereotypoch, nejakom presnom ráde, majú svoje trasy, zaužívané hry atď… Je ťažká napríklad zmena trasy po ktorej sú naučení chodiť. A prečo je to problém? Lebo to súvisí s istotou, že ich nič na tej ceste nemôže prekvapiť. Poznajú ju, a možno obava zo zmeny trasy ich môže rozhodiť. Áno môže ale časom sa to naučia prekonať. Tieto deti sa vyvíjajú inak ako bežné deti, môže pomôcť viac vysvetľovať, opakovať, uisťovať ich a s láskou, ktorú dostávajú od rodičov dokážu neuveriteľne veci. Netreba sa trápiť nad tým, že veci nejdú hneď, že to hneď neprekonajú.
Keď sa dá a ešte sú malé, osvedčilo sa mi dieťa na každú zmenu aspoň pripraviť. Niekedy aj týždeň dopredu. Ale čo so zmenami, ktoré vzniknú nečakane, náhla zmena? U malých detí vedie takáto stresová situácia k tomu, čo s zvykne nazývať „nežiaduce správanie“ a teraz prichádza zásadná otázka: či je správne dieťa do niečoho tlačiť, alebo mu nechať priestor kým dozreje?
Sú formy terapie, ktoré vyslovene tlačia na to, aby aj za cenu plaču, nervového vypätia, za každú cenu dosiahli, aby deti takéto zmeny zvládli – áno robí sa to formou odmien. ale ja osobne nie som zástancom takýchto ,,brutálnych“ praktík (ktoré napríklad môžu viesť k poruchám spánku, OCD alebo tikom). U detí s PAS centrálna nervová sústava dozrieva neskôr, a podľa mňa treba nechať dieťaťu čas, počkať kým samé bude zrelé zvládnuť zmenu ako takú. Netreba nasilu riešiť u deti v predškolskom veku a ,,podplácať“ ich. Ich čas príde a preto radšej volím formu rešpektujúcu.
Ja radšej rešpektujem dieťa a jeho inakosť, alebo skôr svojskosť. Veď koľko dospelých, aj neurotypických ľudí nemá rado niektoré jedlá alebo športy, majú svoje všeličo. A nikto ich nenúti do toho, aby všetko menili a prekonali. A preto, ani my nenúťme deti a rešpektujme ich ako samostatné osobnosti.
Keď sa pozriem na seba ako dospelého Aspergera musím povedať že neznášam zmeny. Nie, nie je to o tom že by som zmenu ako takú nezvládla ale neznášam keď mi niečo alebo niekto nabúra môj plán. A čo je ešte horšie keď to rieši do telefónu tipom – Viete čo? Stretneme sa pondelok, nie nie lepšia je streda a ide ďalej alebo o týždeň v pondelok a do toho dátumy a ja len zapisujem a škrtám a už mám fakt dosť a predychávam a myslím si, nech to hlavne už skončí. Toto sa fakt nedá, v tom začínam na sebe pociťovať vnútornú nervozitu a neistotu, lebo neviem prečo to ten človek robí a prečo si hneď nepripraví nejaký termín? A len sa neopýta, či mi to vtedy vyhovuje? Toto sú všetko veci mimo mňa, ktorým nerozumiem a ani radšej nechcem.
Ja rada plánujem, mám rada veci prehľadne a pekne usporiadané a tak idem na istotu a viem, že ma nemá čo zaskočiť. Ale ako sa zmení stretnutie, nabúra mi to ďalšie dni, lebo tam už mám niečo naplánované. Ale čo sa dá robiť? Svet neurotypický je viac chaotický ako ten autististický. Ale to nie len pri zmenách. Celkovo mám niekedy dojem, že aj taká komunikácia je strašná, že by nejedného šľak z toho trafil. Prečo sa nevedia držať slová, veci nemeniť a všetko komplikovať? No to ja fakt netuším.
Ako v chaose sa dá žiť, teda pre niekoho áno a pre niekoho nie, nedá sa povedať že len ľudia s autizmom sú takí to nie, veď aj takí bežní ľudia majú svoje povahy. Ale je fakt ťažké, pohybovať sa v svete neurotypickom, kde autizmus nemá svoje miesto. Inakosť sa neprijíma a len ten, kto sa poddá systému je in, čím ale stráca sám seba a bude len nešťastný. Vždy ale treba veriť seba samého a dúfať, že sa spoločnosť naučí prijímať aj to iné a prestane sa dívať cez prsty.
Som Vlaďa #beznávodu, mám dcéru #beznávodu a žijeme #beznávodu
Slovenčina 
English (UK)