Oddeľovanie autizmu od človeka

Čo keby sme prestali oddeľovať autizmus od človeka? Čo keby sme prestali vidieť dieťa, ktoré mohlo byť (keby nemalo tzv. autizmus) ale videli by sme to dieťa, ktoré je?

Rozumiem dôvodom, ktoré profesionálov nútia oddeľovať „normu“ a „poruchu“ – akokoľvek sú tieto kategórie arbitrárne (sú vecou dohody). Toto oddeľovanie tvorí podstatu diagnostiky, a je preto funkčným východiskom pre ďalšie potrebné adaptácie a pomoc. Tam ale oddeľovanie pre mňa končí. A končí aj pre môjho syna.

Nedávno ma veľmi zamrzelo, keď som na populárnom konte o autizme uvidela slovné spojenie „posraný autizmus“ – autistické dieťa tejto rodine robí život ťažším. Snažím sa to vnímať ako emočný výlev rodiča, snažím sa hľadať súcit s jeho utrpením, jeho cestu k prijatiu inakosti. Ako verejný post vydávajúci sa za osvetu mi to však nesadlo.

Autistické črty sú pre mňa absolútne neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka. Tvoria identitu. Ja. Autizmus nie je naša čierna škvrna, nie je to nádor, ktorého sa treba čím skôr zbaviť. Nie je to nepriateľ, ktorého treba poraziť, zatlačiť, či narovnať. Nechceme, aby ste nám ho brali, aby ste proti nemu bojovali, aby ste sa ho všemožnými trikmi snažili obalamutiť – obalamutíte tak iba sami seba. Nečakajte, že sa ho zbavíte, že ho z nás dostanete, že ho umlčíte.

Akonáhle sa vám podarí oslobodiť sa, akonáhle prestanete bojovať a drilovať nás, budeme tam. Otvorení pre vzťah, radosť, spoluprácu, s našim špecifickým nadaním, ktoré možno neviete zmerať vašimi metódami, ani v tých „správnych“ vekoch. Budeme tam s našim špecifickým zameraním, povahou, spôsob vnímania a videnia sveta. S našim celým ja, ktoré je nedeliteľné. Nie je choré aj zdravé, nie je porušené aj neporušené, nie je pokazené a nepokazené, je jedno a je iné ako to vaše.

Z výpovedí mnohých autistických dospelých vyplýva, že viac než samotný autizmus im v dospelosti dáva zabrať trauma z toho, že ich potreby boli naviac, boli bremenom. Bolo to dieťa a jeho „posraný autizmus“, nie autistické dieťa. Nič z toho nemuselo byť povedané slovne. Ten postoj bol proste cítiť. Neboli sme nikdy dosť, resp. boli sme vždy príliš.