Ani v najbujnejšej fantázii som si nepredstavovala, že raz uvidím a zažijem obsah mojich prednášok a workshopov v 3D v tej najneočakávanejšej podobe – na divadelnom javisku. Aj keď – čo iné ako umenie má možnosti vyjadriť a sprostredkovať zmyslový a komunikačný zážitok na úrovni, o akej sa nám v podobe slov a logických vysvetlení s využitím všetkých možností prezentačnej techniky vlastne iba sníva?
Plejáda typov osobností, ktoré sa striedali na javisku v brilantnom prevedení trojice hercov, v ktorej sa pohrali s hlasitosťou zvuku, intonáciou, rýchlosťou reči, artikuláciou, vyjadrením vizuálneho uchopenia sveta, mimiky, gestikulácie či pukania kĺbov, aj zmätočných významov slov, sa v predstavení mihala v rýchlosti, ktorú diváci nasávali vo frekvencii konského galopu. Mihali sa ňou záblesky neprenositeľnosti ľudskej skúsenosti spolu s trýznivou neschopnosťou overiť pochopenie a rovnakosť významu na oboch či všetkých stranách komunikácie. Strácanie sa v ozvenách slov a záplave senzorických podnetov či efektov sprostredkujúcich synestetické zážitky sa dialo v súlade a zároveň kontraste s popisom mechanických plánovacích aktivít a zamrznutých scén, parodujúcich sociálne prijateľné a vyžadované „smalltalky“ či zameranie mysle na vzorce a točiace sa hračky na podlahe. Mihnutie sa témy odlišných kultúr a kmeňov bolo snáď odkazom na neurokmene Steva Silbermana, aj keď meno svetovej odborníčky na autizmus, ktorú uvádza autor v popise k predstaveniu, som počula prvý krát. Asi je to tým, že málokedy študujem obálky kníh, pretože nakoniec som zistila že knihu Olgy Bogdashiny o zmyslovom vnímaní Aspergerov poznám. Uchopenie podstaty autizmu, ktorým sa inšpiroval autor predstavenia, však odkazuje na to, že sama nebude od neho ďaleko. Priama skúsenosť sa nezaprie.
Kontrasty filozofických úvah a zážitkov hlavnej postavy vo vysokých teoretických kruhoch k nácviku smiechu vo vhodnej chvíli či spontánneho smiechu pri spomienke na detsky naivné vtipkovanie, obsiahnu kontrasty aspergerovského fungovania. V behu predstavenia spojeného s historicky reálnou postavou, ktoré vás vtiahne do vnímania udalostí v minulosti sa úsmevne mihajú odkazy na súčasné učenie cez tablety, hľadanie na googli či robenie poriadkov v skupine na sociálnej sieti ( žeby sa niekto inšpiroval aj v našej skupine?) Presvedčivé výkony a znázornenie prežívania úzkosti v niektorých scénach nabrali intenzitu, ktorá ma v jednom momente viedla k úvahe, že budem musieť vybehnúť von, aby som sa vydýchala za dverami podobne ako samotné postavy v niektorých scénach.
Aj keď si bežná spoločnosť myslí, že významy slov sú objektívne dané, svet je plný rozporov významov, ktoré si všimnete iba vtedy, ak si ich vaša myseľ pretaví do elementárnych obrazov, do kaleidoskopu priam bizarných úlomkov, z ktorých môže vzniknúť hocičo. Obrazy bežia mysľou a slová môžu byť úplne bez obsahu, kým nezistíte ako vyslať signál o tom, kedy sa patrí zasmiať a kedy musíte ignorovať do očí aj iných zmyslov bijúce rozpory neurotypickej komunikácie. V tomto je predstavenie mementom, ktoré ukazuje limity vzájomného pochopenia ale aj výzvou pre to aby sme sa ho nevzdávali. Pre vnímavého diváka môže byť tento zážitok priamym ponorením do vnímania sveta z úplne inej perspektívy, tej aspergerovskej, ktorá ho niekedy možno rozčuľuje a nevie ju uchopiť, ale dostáva šancu sa do nej ponoriť a vnímať ju aspoň dočasne. Pre samotných ľudí na spektre môže byť inšpiráciou pre sebapoznávanie, racionálnou prehliadkou oblastí, v ktorých sa môže odrážať ich jedinečnosť, rovnako ako terapeutickým nadhľadom nad niektorými bizarnými situáciami, ktorými možno platia za svoj inak výnimočný pohľad na realitu života.
Skladám pomyselný klobúk pred rozmanitosťou znázornených charakteristík, do ktorých sa na pódiu naplno vložili predstavitelia týchto postáv. Už sa teším, kedy si budem môcť znovu vypočuť „aplikovaná behaviorálna analýza“ s neopakovateľnou dikciou, ktorú do tých troch slov so špecifickým významom v autistickom svete vložila ženská protagonistka. Jej výkon si zaslúži naozaj špeciálnu pozornosť. V diskusii po predstavení zaznelo, že ich to baví – a naozaj si neviem predstaviť, ako by sa mohol naučiť zložité texty a obsiahnuť celú emočnú šírku a prejavy niekto, kto by do toho nevložil naozaj všetko a nemal záujem spoznať a sprostredkovať zážitok neuchopiteľného, no fascinujúceho sveta, v ktorom výraz „jedinečne ľudskí“ dostáva predsa len hmatateľný význam. Aj keď od jednej ľudskej bytosti k druhej môže byť cesta zarúbaná, som veľmi rada, že moju pôvodnú miernu skepsu v očakávaní odvialo niekoľko prvých minút a zmenila sa na trvalé nadšenie. Kontakty na divadlo Non.garde sme si vymenili, a tak určite dáme vedieť, keď bude ďalšie predstavenie a nikomu neodporúčam ho vynechať.
Viera Hincová
Slovenčina 
English (UK)