Zem menom láska

Ako mama neurodivergentného syna to vnímam denne. Keď odmietne ísť na spoločný večer so spolužiakmi, a chce si radšej doma robiť svoje, lebo už nevládze. Je unavený z neustálej snahy zapadnúť. Preňho je to boj. Kus života strávil tým, ako sa snažil zapadnúť, páčiť sa, kamarátiť sa. Byť prijatý. Postupne však prestáva o to stáť, pretože tento boj prehráva.

Počúvam tie vety, ktoré syn nosí zo školy… „Mami, deti mi hovoria, že si majú so mnou urobiť poriadok. … Chlapec mi povedal, že ma neznáša. … Nikto sa so mnou nehrá. … Nepozvali ma na oslavičku.“ A to ešte netuší o pohľadoch rodičov tých detí, ktorým denne čelím ja.

Odsudzovať inakosť sa deti učia veľmi skoro. Podčiarkujem, že sa učia. Deti sú čisté duše, oni to odlišné dieťa najskôr len nechápu. Možno ho aj vynechávajú z kolektívu, ale je úlohou nás dospelých učiť ich inklúzii. Nevedome ich však učíme odmietať inakosť.

Pritom nikto nevie, čo čaká napríklad tie jeho deti. Ja sa učím prijať inakosť ako u seba, tak v spoločnosti. Nie je to boj len za svoje dieťa. Snažím sa žiť a vychovávať svoje deti tak, aby som chránila všetky deti. Potenciálne aj to vaše, ktoré zatiaľ bolesť z vyčlenenia nezakúsilo.

Autizmus nie je niečo nové, čo tu nikdy nebolo. Bol tu vždy; len dostal svoje meno a naučili sme sa ho diagnostikovať, rozumieť mu a žiť s ním. Je dôležité, aby sme sa prestali vyhýbať ľuďom s touto diagnózou. Skúsme chápať, že sú medzi nami aj ľudia, ktorí nie úplne zapadajú. A že je správne urobiť viac preto, aby sme ich „nevyautovali“ a neprispievali tak k ich samote a odcudzeniu. Hovorme o tom so svojimi deťmi.

Ako spieva Marika Gombitová:

Zem menom láska

Sám s prázdnym kufrom

Zrazu stojíš v nej

Máš čo ti ušlo

Všetko nájdeš v nej

Zem menom láska

Nádherné mlyny ticho melú v nej

Môžeš byť iný, trocha lepší v nej