Neverili by ste, aké silné emócie môže vzbudiť snaha napísať text o športe v súvislosti s dieťaťom. Teda pokiaľ si neuvedomíte, že reč je o dieťati s Aspergerom – a čo tá diagnóza obnáša. Priznávam to vopred. V tejto chvíli mi už netečú slzy, ale hnev a pocit bezmocnosti zostáva. Try Walking in My Shoes, spieva Dave Gahan z Depeche Mode. Odvážite sa prejsť kúskom môjho a synovho života spolu so mnou?
Naše začiatky s pohybom
Teove prvé kontakty so športom neboli príjemné. Veľmi skoro bolo jasné, že nebude veľký športovec, ale nešlo nám o výkony. Postupne sa v ňom žiaľ budoval dokonca odpor k športu. Nie pre vlastné indispozície, ale pre spätnú väzbu, ktorú už roky dostáva od okolia.
Ako väčšina rodín, aj my sme skúšali rôzne krúžky. Začali sme už od jeho štyroch rokov. A skúšali sme aj keď mal päť a nevzdávali to, aj keď mal šesť rokov. Čo bolo, bolo. Teraz má deväť a krúžok žiaden.
Prvé boli detské pohybové tance. Tu sa mladučká pani učiteľka vyjadrovala o mojom dieťati tak necitlivo (čítaj: odporne), že ešte dlho po odchode z kurzu som sa triasla hnevom, hlboko ponížená.
Ďalšia bola gymnastika, ktorú Teo stihol trénovať ešte ako štvorročný. Neviem, či to bola len veľmi zlá skúsenosť, alebo úplne najhoršia. Spomínam si, že poslednou kvapkou pre mňa bolo, keď mi trénerka pred ostatnými rodičmi referovala, že moje dieťa nie je v poriadku. A Teo bol pri tom! Rozprávala, aký je nezvládnuteľný a hyperaktívny a že by sme s ním mali ísť k psychiatrovi. Utešovala som sa len nádejou, že v tom veku môj syn ešte nemohol tieto veci vnímať zraňujúco ako ja.
Neskôr sme skúsili floorbal. Asi na štvrtom tréningu sa Teo dostal do potýčky s iným chlapcom. Dopadlo to tak, že nás z krúžku vypoklonkovali. Dôvod, že vraj „toto nie je vhodné pre Tea“, som čítala ako „Teo nie je vhodný pre toto.“
Ak vás zaujíma, prečo sa to riešilo jednostranne, možno vám napovie jednoduchý fakt, že tréner mal v krúžku veľa detí svojich športovo založených kamarátov, ktorým vyšiel viac v ústrety. Skrývaná ostrakizácia. Ale dobre, niečo na jeho argumentoch bolo. Deti s Aspergerom nie vždy zvládajú skupinové športy a viac sa im odporúčajú tie individuálne.
Skúsili sme to individuálne
Tak prišlo na plávanie. Zhodou nepriaznivých okolností ohľadom podmienok v našom meste sme syna museli voziť z Trnavy do Pezinskej plavárne. A Klub v Pezinku bol skvelý! Naozaj. Pritom dieťa bolo to isté, stále ako besné a rovnako netalentované. Ale nikto nás neponižoval, ani na nás nekričal.
Len sme to proste nezvládali časovo. Skúste dieťaťom chodiť na hodinové tréningy dvakrát do týždňa s cestou 40 minút tam a 40 minút späť. Pripomínam, že ide o dieťa, ktoré sa doma učí dvojnásobne dlhšie ako jeho rovesníci, pretože v škole mentálne nie je vôbec prítomné. Plus malá sestra k tomu… Niekedy si vyčítam, že by sa to možno dalo nejako zvládnuť. Ale bolo by to asi v rovine zázraku. Vzdali sme to.
Neskôr nám svitlo na lepšie časy – v Trnave obnovili plavecké kurzy! Skúsili sme. Teova plavecká púť však skončila v prípravke. Čo na tom, že miloval plávanie a naozaj sa chcel učiť poriadne plávať. Stačilo mať ochotu trochu sa mu individuálne venovať a s máličko väčšou dávkou trpezlivosti by sa z neho dalo niečo vykresať. Lenže nie.
Na toto v klube nie je priestor, zmestí sa sem len málo detí a tie menej talentované nás nezaujímajú. Veď si s ním choďte plávať do akvaparku. Takto exkluzívna je športová príprava detí v dobe, keď miera detskej obezity alebo času, ktorý deti trávia na obrazovkách, je alarmujúci. Vlastne, ono to súvisí. Podporujeme len športovo nadané deti a nožnice medzi nimi a tými menej talentovanými sa roztvárajú. Ide o veľmi smutný fenomén, a to bez ohľadu na moje dieťa.
Zredukovali sme očakávania na minimum
Jednou z našich posledných nádejí je krúžok po škole, ktorý je niečo ako všeobecná športová príprava. Nejde o súťaženie. Čo je na jednu stranu fajn, ale zas bude náročnejšie udržať Teovu motiváciu dlhodobejšie. Mladí tréneri sa snažia, robia čo sa dá, ale okrem informácií odo mňa nevedia nič o práci s neurodivergetnými deťmi. Takže to nejak s mojím synom dávajú, ale je to veľmi náročné pre nich, aj pre Tea.
Pripravenosť systému na športovanie deti je na Slovensku žalostná. Ale pripravenosť Slovenska na športovanie neurodivergentných detí je NULOVÁ. Kdeže inklúzia! Už len nájdenie vhodného krúžku pre neurodivergentné dieťa mi pripadá ako výhra v lotérii.
Šport je pre deti s odlišnosťami veľká výzva. A nielen pre ne. Pre ich rodičov je to doslova boj. Tiež pre ich trénerov a trénerky, chápem to. Narážame však na neochotu aspoň trochu sa vcítiť do týchto detí a skúsiť z nich vydolovať niečo viac. Napriek tomu, že to niečo tam určite je.
Športový potenciál neurodivergentných detí Slovensko prehráva kvôli neochote dať im šancu.
Čo dodať na záver?
Čo sa nášho syna týka, už to s mužom neberieme nejak dramaticky. Zaobídeme sa aj bez úspechov v športe. Dokáže sa plne realizovať v inej oblasti.
Teo má totiž talent na umenie. Za ostatný rok navštevoval hodiny výtvarnej a spevu. Prístup na hodinách je takmer na individuálnej úrovni, čo je veľmi fajn, nevzniká tam zbytočný tlak. Som vďačná synovmu učiteľovi výtvarného umenia a rovnako aj učiteľke spevu, pretože obaja preukázali neskutočne veľa trpezlivosti a pochopenia. Obaja mali dostatok dôvery, že aj z toho môjho dieťaťa dokážu vydolovať výkony.
Teov spevácky výkon som sledovala na jeho záverečnom vystúpení. A bolo to úžasné. Takmer celú dobu som od dojatia plakala. Prvýkrát v živote som bola mimo okruhu rodiny svedkom, že môj syn dokáže krásne a veľké veci.
Stačilo dať mu šancu. Tak by to bolo aj v prípade niektorých športov, ktoré sú pre nás vhodné, len by to chcelo trpezlivejších a chápajúcejších trénerov a trénerky.
Lucia F.
Slovenčina 
English (UK)