Pohyb – vášeň aj katastrofa pre deti v spektre autizmu

„Minulý rok sme ho s manželom zobrali na Kriváň, ktorého záver je exponovaný a treba používať ruky na postup hore. To bol začiatok synovej lásky k lezeniu. Sám cíti, že sa na umelej stene alebo na skalkách musí venovať prítomnému okamihu, rozmýšľať nad každým pohybom a plná pozornosť v tele dovoľuje jeho hlave oddychovať. V prírode a medzi lezcami sa cíti prijatý, slobodný a cenený.“

Takto začína dobrý príbeh dieťaťa na spektre, pre ktoré je šport pozitívnou skúsenosťou. Nie všetky deti na spektre majú podobný príbeh. Vstup iných ľudí ako rodičov ( niekedy aj rodiča alebo starého rodiča), senzorická hypersenzitivita , citlivosť na sociálne situácie ale aj vlastný perfekcionizmus či dyspraxia – pohybová neobratnosť – im môžu vzťah k pohybu značne skomplikovať.

Neobratnosť

Neobratnosť  v pohyboch – hrubej motorike – sa dokonca uvádza medzi diagnostickým kritériami Aspergerovho syndrómu.  Z mojich pozorovaní vyplýva ešte jedna zaujímavá vec – aj pohybová neobratnosť môže byť dôsledkom traumy.

Dieťa, ktoré si bolo do istého veku isté sebou, po rade negatívnych skúseností a vystavení väčším dávkam stresu, stráca sebaistotu, pružnosť, odvahu – a nemotornosť je na svete. Stresujúce situácie navyše spúšťajú alarm, ktorý sa môže prejaviť podvedomým napínaním svalov. Toto napätie môže byť na celom tele, nielen trebárs na šiji alebo čeľusti, a môže byť pre dieťa aj bolestivé. Mozog potom zablokuje niektoré situácie a vznikne celková stuhnutosť v pohyboch aj nepružnosť v komunikácii v podobných situáciách.

Centrálna hypotónia alebo hypertónia

Býva tiež súčasťou nediagnostikovaných telesných ťažkostí u našich detí. V princípe ide o nedostatočné napätie svalových skupín, ktoré sú potrebné na koordinovaný a vyvážený pohyb. Pôvod je ale v mozgu, priamo v pohybových centrách, nie v svalovej sile a nepomáha iba samotné posilňovanie svalov.

Telo potom kompenzuje nedostatky v napätí istej svalovej skupiny napätím v iných svaloch. Dieťa môže pôsobiť ako hyperaktívne alebo byť predčasne chodiace, ale nezapája všetky potrebné svaly a to má dopad na jeho celkové držanie tela ale aj vzťah k pohybu. Prežíva rôzne pocity, ktoré nevie verbalizovať, ale môžu mu prinášať ďalšiu nepohodu. Dôsledkom môže byť neskôr zvýšená unaviteľnosť, problémy s držaním tela ( aj pri sedení v lavici) problémy s koordináciou ruka/ oko a teda aj s písaním a ďalšími čiastkovými funkciami.

Ja som ako dieťa milovala škriabať sa na stromy, visieť dolu hlavou aj behať s kamošmi po ulici či po potoku. Moje písmo bolo ale dosť kostrbaté – dnes už viem že to bola dysgrafia – a na deň, kedy by som nebola unavená v lavici či pri sedení za stolom si ani nepamätám…

Ťažkosti so senzorickou integráciou

Senzorická integrácia ja schopnosť mozgu spracovať podnety z jednotlivých zmyslových systémov. Zmyslových systémov nie je iba päť ak osme sa učili od materskej školy ( a stále to tak deti učíme). O zmyslových systémoch nájdete zopár základných  informácií aj v mojej prednáške z 1. slovenskej autistickej konferencie. 

Dôležitú úlohu v integrácii podnetov zohráva vestibulárny/ rovnovážny aparát, ktorí je uložený v strednom uchu. Pri jeho oslabení máme problém aj vykročiť jednou nohou vpred, pretože aj to vyžaduje na pár zlomkov sekundy stratiť rovnováhu pri tom, ako prenášame ťažisko z jednej nohy na druhú. Rovnako s chodením po schodoch a potom aj s ďalšími komplexnými pohybmi. Znovu je to niečo, čo vám dieťa ťažko môže popísať, iba to vidíte na nepredvídateľných reakciách na veci, ktoré sa vám zdajú samozrejmé. 

Druhým dôležitým a málo pochopeným senzorickým systémom ktorý súvisí s pohybom, je propriocepcia. Sú to signály z nášho tela, ktoré informujú mozog  o polohe jednotlivých častí tela voči stredovej osi, o ich vzdialenosti, o pocitoch v nich ako je bolesť, napätie, únava. Nové pohybové aktivity môžu vyvolať neznáme proprioceptívne zážitky a pocity, ktoré dieťa na spektre vníma ako ohrozujúce a preto sa im snaží vyhýbať.

Potenie či prehriatie mu môže byť extrémne nepríjemné.  Svalovica ho môže „vyplašiť“ navždy, pretože nevie, či z toho nezomrie alebo nebude schopné už nikdy chodiť a stáť bez bolesti. Nie je to prehnané tvrdenie. Vysoké nastavenie na vnímanie nebezpečenstva v nervovej sústave vyvoláva práve taktéto preexponované vnímanie podnetov. 

V neposlednom rade sú to samozrejme podnety z tých klasických piatich zmyslových systémov. Pach v šatni či pach vlastného tela, hluk a ozvena v šatni alebo v telocvični, svetlá, blikanie, veľa farieb… tam všade treba hľadať ak sa dieťa či teenager necíti dobre v danom prostredí a vyhýba sa pohybovým aktivitám. K téme tohto typu nedostatkov bežných hodín telesnej výchovy nájdete veľmi dobrý článok na spriatelenom ATYP magazíne. 

Oslabenie tkanív v tele 

S Aspergerovým syndrómom a autizmom sa spájajú viaceré telesné ťažkosti, o ktorých sa hovorí pomerne málo. Hypermobilita kĺbov môže byť v istom type pohybových aktivít plusom, ale má tiež svoje negatíva. Častým sprievodným ochorením pri AS býva skolióza chrbtice, ploché nohy, ale aj silnejšie či menej výrazné formy Ehlers – Danlosovho syndrómu.

Ide o syndróm spojený s nedostatočnou pevnosťou spojivových tkanív. Skolióza aj hypermobilita môžu byť jeho dôsledkom. Spojivové tkanivá však máme vo všetkých orgánoch, preto môže mať dopady aj na funkciu žalúdka či čriev, v niektorých prípadoch aj ciev a srdca. 

Aj ťažkosti s trávením, migrény či alergie môžu mať dopad na našu schopnosť mať z pohybu radosť. Nezabúdajme na to, že to čo má najväčšiu váhu v zdravom rozvoji dieťaťa a všetkých funkcií jeho nervovej sústavy, je radosť. Spojenie s hrou, prijemný zážitok a radostná potvrdzovanie okolia je oveľa viac ako drezúra, stres a údajná disciplína. Schopnosť pravidelne športovať má veľa do činenia aj s exekutívnymi funkciami a kognitívnym spracovaním – ak sa vaše dieťa nebude cítiť akceptované a 

Skôr než poviete o dieťati s AS, že je lenivé…

Popisom týchto ťažkostí nechceme nikoho vyľakať. Potrebujeme však poznať viac ako len názov “ Aspergerov syndróm“ ak chceme nájsť spôsob, ako urobiť pohyb pre dieťa na spektre dostatočne príťažlivým. Nálepkovať ho ako neschopné, nemotorné a lenivé nám síce môže pomôcť s vlastnou frustráciou, ale asi tušíte že nepovedie k želaným výsledkom.

Jeden z takých príkladov nám poslala Lucia:

“ Keď sa syn  učil plávať (cca 3-4 ročník), trénerka nechcela dovoliť používať plavecké okuliare. Rok sme sa trápili, na tréning tvrdohlavo odmietal ísť a po jeho skončení zase nechcel vyliezť z bazéna. Asi po roku trénerka dovolila používať okuliare na plávanie a okamžite nastala obrovská zmena – opäť sa stal premiantom klubu. doslova z tréningu na tréning. Plávanie a potápanie miluje dodnes, len vždy musí mať okuliare, aj vo vode po kolená.“ 

K sociálnym aspektom a komunikácii v oblasti športovania sa dozviete viac v našom nasledujúcom článku.

Teraz ešte pár tipov na to, čo môže naozaj pomáhať:

Každý pohyb je lepší ako žiadny 

Je jedno, či vaše dieťa chce skákať na trampolíne alebo robiť hip- hop. Netlačte ho do svojich predstáv, ale podporujte to, čo si vyberie samo. Tešte sa s ním z akýchkoľvek pokrokov a výsledkov. Pridajte s ak nemu, kedykoľvek si vete nájsť trochu času. Zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť.

Neprekračujte  limity nasilu

Mozog dieťaťa aj teenagera je vo vývine. To, že dieťa nechce robiť niektoré aktivity/ pohyby, môže byť spôsobené oslabenou senzorickou integráciou či inými funkciami mozgu. Ponúkajte nové možnosti pohybu, ale netlačte na ne. Je lepšie behať hodinu na kolobežke, hoci je tam pohyb „iba“ unilaterálny, než tlačiť na pohyb, ktorý zapája aj prechod cez stredovú líniu tela. Ak mozog nie je ešte pripravený, prejaví sa to v znechutení dieťaťa a vyhýbaní sa všetkým pohybovým aktivitám. Nebojte sa, keď bude mozog pripravený, potreba sa po špirále vráti, aj keď múdre príručky tvrdia niečo iné.

Zapojiť záujmy 

So športom môžu byť spojené rôzne zážitky. Chodenie na hrady, geocaching, orientačné behy či náučné chodníky, bojové bunkre aj pozorovanie vzácnych chrobákov môžu byť motiváciou ktorá „vytiahne“ vaše dieťa von. Rovnako stavanie Minecraftových hradov v piesku alebo hľadanie inšpirácie pre Roblox pri jazdení na koni alebo turistike.

Pri zapojení záujmov autistický mozog ľahšie prekonáva svoje hypersenzitívne nastavenie. Zapnutie vyplavovanie endorfínov a dopamínu vďaka hlbokému záujmu, posunie vnemy spojené so senzorickým preťažením do úzadia. Vytvorí sa tak „okno príležitosti“ pre nové skúsenosti. 

Zamestnať mozog

Toto doporučenie súvisí čiastočne s predošlým. Najmä nadané deti môžu mať pocit že „nemajú čas“ na pohyb vonku. Pohyb im sám osebe môže pripadať nezmyselný, ak potrebujú riešiť klimatickú krízu. Moje dieťa aj počas plávania v bazéne z jednej strany na druhú citovalo dialógy z obľúbených filmov.  Presuny z jednej strany na druhú či potápanie bolo vždy spojené s úlohami, ktoré si prostredníctvom týchto postáv zadala. 

Blízki ľudia a zvieratá

Blízki ľudia, teda vy ako rodina, sú odrazovým mostíkom pre všetky ostatné sociálne vzťahy. Ak má dieťa iné dôvody na komplikácie v pohybových aktivitách ( uvedené vyššie) tak práve aktivity s blízkymi osobami môžu zredukovať zbytočné preťaženie spojené s privykaním si na cudzie osoby, cudzie prostredie a cudzie spôsoby komunikácie. 

Pes ale aj iné zviera môže byť dôležitým prvkom pre prekonanie úzkosti aj exekutívnej dysfunkcie spojenej s pohybovými aktivitami či pobytom vonku. Nepridávajte však zodpovednosť za zviera ( musíš ho chodiť venčiť) ak na to dieťa nie je pripravené, skomplikujete mu to.

Terapiu ani pohybové aktivity nezakazujte ako formu trestu

Komplexné pohybové aktivity, ktoré obvykle robia deťom na spektre veľmi dobre a podporujú senzorickú integráciu, svalový tonus, telesný core systém aj rozvoj mozgu sú predovšetkým plávanie, chôdza  (pre info o chôdzi sa inšpirujte hlavne Nordic Walkingom) ale aj hipoterapia a jazdenie. V neposlednom rade je obľúbené aj lezenie, či už na lezeckej stene alebo v prírode. 

Ak máte to šťastie, že vaše dieťa je pohybovo nadané a venuje sa športu, nevyužívajte to ako motiváciu a už vôbec nie ako trest za zhoršený prospech či za správanie v škole alebo voči súrodencom/vi. Ak to prekročí určitú hranicu, vaše dieťa či teenager radšej vzdá benefitov športovej aktivity. Zmeniť niečo na správaní v škole môže presahovať jeho schopnosti a vývojový stupeň. Môže byť spôsobené prostredím, ktoré dieťa nevie ovplyvniť. Tak ako by ste mu kvôli tomu neodopreli jedlo ( čo dúfam) alebo spánok, rovnako to nerobte ani s aktivitami, ktoré má rado.

Občas sa mi stane, že sa rodič opýta, či má zakázať chodenie na hipoterapiu, keď dieťa nevie plniť požiadavky okolia, dohodnuté pravidlá alebo proste má iné ťažkosti  v správaní. Terapia by mala byť posvätná. Vaše dieťa nepotrebuje terapiu menej, ak má problém so sebareguláciou, naopak, potrebuje ju o to viac.

Ak môžete, zamerajte sa na terapie so senzorickou integráciou, inak podporujte napríklad hojdanie, ale aj sedenie „hlavou dolu“ ak to vášmu dieťaťu vyhovuje. Aj potreba byť neustále v pohybe súvisí so senzorickou integráciou. Podporou môže byť napríklad nosenie batohu alebo inej záťaže, ktoré pomáha uvedomovaniu tela, ktoré môže byť v takýchto prípadoch oslabené.

Pohyb ako terapia a súčasť režimu

Pohyb je formou terapie sám osebe. Prináša sústredenie na tu a teraz, zlepšuje depresivitu, vyvažuje negatívne zážitky, ktorých je zvyčajne až nad mieru. Spája vás aj so svetom okolo a so sociálnym prostredím. Ideálnym spojením pohybu s aktiváciou parasympatickej nervovej sústavy, ktorá vyvažuje stres, je pohyb v prírode. 

Každodenný pobyt v prírode  (alebo aspoň vonku) aspoň 2 hodiny, je jedinou súčasťou režimu, ktorý považujem za vhodné zaviesť do denného života neurodivergentného ( a vlastne každého) dieťaťa. Všetky ostatné snahy o „režim“ môžete kľudne vynechať,  aj písanie úloh alebo domáce práce. Urobíte tým viac pre rozvoj funkcií mozgu zodpovedných za písanie, čítanie aj pozornosť ako drahými terapiami či tréningami s profesionálnymi trénermi. A v konečnom dôsledku aj pre zníženie stresu a tým aj jeho dopadom na správanie a komunikáciu neurodivergentného dieťaťa.

 Viera Hincová