Prvopočiatky synovho športového talentu – netalentu siahajú až do jeho dojčenských čias. Ako bábätko (asi 8mesačné) mal také silné ruky, že hoci ešte nevedel stáť, rukami sa vytiahol z ohrádky tak, že som ho našla visieť z vonkajšej strany tej ohrádky. Ohrádka nebola viac bezpečným miestom. Sedieť, štvornožkovať, chodiť a behať začal tabuľkovo. Čo bolo zvláštne – keď spadol, nič ho nebolelo alebo to aspoň nijako nedal najavo. Postavil sa a išiel ďalej.
Na odrážadlo sme ho pustili raz a nikdy viac. Spustil sa dole kopcom, cez cesty a vôbec nedbal na naše dohováranie a opakovaný krik plný hrôzy, že nech ide pomalšie alebo radšej nech už nejde vôbec. V batoľacom veku (a toto mu stále trochu ostalo) všade vyliezal – z gauča na stôl, z tade na ďalší stôl, na taburetku a nakoniec po opierkach gauča. Oddychoval na parapete.
Prihlásila som ho na kurz cvičenia s deťmi – prereval to, tak sme to po prvom raze vzdali. Ani z vody sa netešil – v aquaparkoch sa bál (a stále ich neznesie) fontánok a gejzírov. V škôlkarskom veku mal hrôzu z animátorov, takže sa žiadneho hromadného cvičenia ani tancovania nezúčastňoval.
Takýmto aktivitám sa vyhýbal aj v škôlke. Keď sa doma v rámci hry točil do kruhu, čudne pri tom dával oči. Keď sa tešil, mal také zvláštne tančeky. Nedokázal hrať floorbal na ulici so susedmi, to ich radšej bil alebo do nich hádzal kamene. A nám napriek týmto všetkým autistickým príznakom z oblasti pohybu stále nedošlo, že on je vlastne autista, asperger. Veď autisti sa predsa nepozerajú do očí, či? (Pozerajú, len to som vtedy nevedela.)
Našťastie v lete, keď dovŕšil 5 rokov, začal byť podozrivo dobrý v matematike a mne docvaklo, že zvláštny a matematicky nadaný zároveň, to by predsa mohol byť Aspergerov syndróm (jedna z porúch autistického spektra). Cesta k diagnostike trvala asi polroka.
Zrazu všetko dávalo zmysel. Veľa autistov rado lezie – je to pre nich akýsi stimming. Autisti môžu cítiť inak bolesť, viac alebo menej, niektorý typ bolesti vôbec nemusia cítiť – je to kvôli iným prepojeniam v mozgu. Neuvedomenie si nebezpečenstva (v našom prípade na odrážadle) je rovnako časté, môže súvisieť so senzorickou integráciou – podnety z tela jeo mozog spracováva inak. No a väčšine autistov, aspergerov vadí v rôznej miere hluk (napr. aj šplechot vody z fontániek, gejzírov), chaos, veľa ľudí. Nášmu synovi toto všetko vadí extrémne, preto diskotéka s animátormi, preplnený aquapark, kolektívne športy jednoducho nie sú cestou.
Náš syn má našťastie bratov, bratrancov a ďalších rodinných príslušníkov, s ktorými je ochotný zahrať si futbal, floorbal, volejbal. Teda zahrá si nejakých 5 až 10 minút, lebo potom dôjde k nejakému konfliktu z jeho preťaženia. Pre jeho mozog je totiž veľmi náročné spracúvať podnety z kolektívnej hry a zároveň na tieto podnety hrou reagovať. Rýchlo ho to vyčerpá.
Je pre neho tiež ťažšie chytať loptu a zatiaľ vôbec nezvláda športy, kde sa využíva raketa, napr. tenis, stolný tenis, bedminton. Plávanie je ešte vo hviezdach. „Bicykluje“ bez pedálov. Lyžovanie skončilo pri prvom pokuse obuť si lyžiarky. Povedal, že si ich neobuje, lebo mu to zlomí nohu.
Na telesnej výchove bol ako prvák asi dvakrát. Neprezlečený, lebo on vôbec nechápal, prečo by sa mal prezliekať. Najskôr mu vadili preplnené chodby k telocvični, potom preplnená telocvičňa. Hluk a chaos telocvične je už nad jeho limity. Tak je z telesnej oslobodený.
Tento rok sa rodičovskému združeniu synovej školy podarilo získať grant na alternatívnu telocvičňu pre zdravotne znevýhodnené deti, ktoré sa z rôznych dôvodov nemôžu zúčastňovať bežnej telesnej výchovy. Bude tam lezecká stena, rebriny, ortopedické chodníky, fitlopty, kolotoč, šlapadlo … tak snáď to pomôže, aby si aj naše dieťa mohlo trochu zašportovať počas vyučovania.
A ešte jedna nádej. V poslednom čase ho veľmi bavia rôzne výhľady, vyhliadky, a teda aj hrady. On sa na ten výhľad tak teší, že do tých kopcov priam uteká a my fučíme niekoľko desiatok až stoviek metrov za ním. Vyzerá, že by to mohol byť jeho špeciálny záujem 🙂
Slovenčina 
English (UK)