Ako aspergerka som vyhľadávala od malička vzťahy aj s človekom, ktorý ma nemusí mať rád. Alebo som sa len pokúšala vytvoriť si s ním puto. Teraz mám vytvorené vzťahy len s tými, s ktorými sa viem o niečom rozprávať. To znamená, že ak mám s určitým človekom viac rovnakých vecí, ako je zmysel pre humor, záľuby, či sme boli v rovnakej dovolenkovej krajine a podobne, viem sa s tým človekom spriateliť.
Keď som prišla v prvom ročníku do školy, chcela som sa kamarátiť so všetkými, lebo mi ľudia prišli sympatickí. Mali sme rovnaký zmysel pre humor a mnoho z nich aj záľuby (čiže veľa kreslili). Ten cieľ kamarátiť sa so všetkými, to mi niekedy nevyšlo. Baby sa so mnou bavili, ale nie tak kamarátsky, ako som si predstavovala. A chalani, s nimi som sa hrala futbal ale inak sa so mnou moc nebavili.
Počas ďalších ročníkov som mala pár kamarátov, s ktorými som si v pohode rozumela, ale nehovorila som im o aspergerovom syndróme, aj keď som o ňom vedela. Vo štvrtom ročníku prišlo do našej triedy nové dievča a vyzeralo moc priateľsky. Zo začiatku bolo hanblivé, tak som sa s ňou kamarátila a boli sme naj kamarátky. Potom som nastúpila na konci štvrtého ročníka do inej školy a nechala som tú naj kamarátku tam.
V novej triede boli dve skupiny kamarátok, jedna kde sú baby čo sa radi učia a druhé také „modelky“. A jedna skupinka chalanov s ich záľubami (ako sú napr. videohry). So všetkými skupinami som sa snažila kamarátiť, ale nakoniec som si našla vzťah iba so skupinkou dievčat, čo sa radi učia. Mne to tak moc nevadilo. Ak by to bola druhá skupinka, bola by som smutná. Totiž dievčatá, čo sa radi učia boli veľmi príjemné, dalo sa s nimi komunikovať. Tá druhá skupina dievčat – tie boli trochu zvláštne, neviem popísať to ich správanie k nám, k dievčatám, čo sa radi učia.
Aj keď som sa tiež rada učila, chcela som sa aj s nimi kamarátiť, nebolo to len o učení. Avšak počas tej ,,misie,, som si našla pár nepriateľov. Pochopila som ten pocit, keď niekoho naozaj nemám rada. Predtým som si myslela, že všetci sú len dobrí ľudia a s takými sa dá dobre komunikovať. Párkrát som si myslela, keď sme mali aktivitu, že sme si porozumeli, ale potom to šlo dolu vodou.
Keď som odchádzala na gympel ( po piatej triede), od tej triedy som zažila poriadnu kyberšikanu. Nadávali mi tam, snažili sa ma urážať, aby som sa cítila zle a aj sa im to podarilo. Celé prázdniny som mala tým pokazené a nechcela som mať kontakt s nikým okrem báb, čo idú so mnou na gympel (až 5 dievčat so mnou prechádzalo na gympel z tej triedy). Tie baby ma nešikanovali. Boli príjemné, ale aj s nimi som sa bála rozprávať po tej šikane.
No a konečne som nastúpila na gympel a spoznávala som svojich nových spolužiakov . Myslela som, že tam budú dobrí chalani, ale trochu som sa mýlila. Polovica chalanov z našej triedy majú divné poznámky, či už trápne, alebo urážlivé a to, že majú na všetko svoj názor a vykecajú ho hneď nahlas, kričia, majú ešte divnejší humor ako ja, niektori grgajú…. Baby sú ako fajn, ale bojím sa s nimi komunikovať. Bojím sa, že keď sa s nimi budem snažiť skamarátiť ako s úžasnou kamarátkou, budú ma na konci strednej šikanovať tak, ako na základke.
A aj tak som si našla záľubu, ktorú moc Slováci a Česi moc neriešia: japonské komixy a animácia (anime a mangy), a kvôli tomu mám pocit, že ma polovica dievčat nemá rado. A aj tak som taká, že sa kamarátim najlepšie s ľuďmi, čo majú tie isté záľuby ako ja. A som už taká, že keď sa bavím s niekým, čo má rád napr. vesmír, nemám sa s ním o čom baviť, lebo on sa možno nevyzná v mojich záľubách a ja zas v jeho. Ako hej, pokecáme napr. ako sa máme, čo robíme, ale to je všetko. Nemám sa s ním o čom baviť.
Čiže zhrniem to:
-ako malá som si myslela, že každý je kamarát, s každým si môžem vytvoriť puto -šikana mi pomohla pochopiť, že nie každý môže byť dobrý kamarát a že nie kazdý vie rešpektovať toho druhého, a že ako sa správa ku mne, taký naozaj aj je.
English (UK) 
Slovenčina