Možno je Asperger iba kľúč, šifra. Poviete ho a začnete odomykať skúsenosť človeka. Nezáleží na tom, ako to vyzerá navonok, nezáleží na hodnotení okolia. Možno sa to nejako volá a možno by sa to v teste nezistilo, ale to naladenie a zdieľanie nás posúva ďalej a úžasne súznie so skúsenosťou toho druhého človeka. Nevymysleli sme si to. Z hodinového stretnutia sú tri hodiny a dalo by sa pokračovať ešte dlho v zdieľaní vnímania sveta.
Mám skúsenosť prevažne s mamami, ktoré sa prídu porozprávať o svojich deťoch. Tým už zvyčajne poviem, že ak vás okolie vníma ako precitlivelú matku a tvrdí, že dieťa iba rozmaznávate a je nevychované, bude to Asperger. Je to presnejší diagnostický „nástroj“ než hociktorý dotazník. Teraz začínam objavovať nás, mamy.
Vždy som bola „precitlivelá“. A pred nastúpením na komunitu v liečebni, kde som pôsobila ako psychologička, som 10 minút sedela skrčená v kúte svojej pracovne, kým som bola schopná vyjsť von a posadiť sa pred pacientov. Vtedy som to neriešila, pretože som to veľmi chcela robiť a veľmi mi na tom záležalo. A po návrate z práce som sa musela na hodinu zavrieť do izby aby som to všetko strávila. Vyzeráte v pohode, nevidno na vás nič. Aj po skupine mi to povedal kolega, keď som pustila informácie o tom ako som to prežívala, že nebolo na mne nič vidno a obdivuje, ako som sa držala. S vekom a rokmi praxe sa „čas prípravy“ skracoval, možno aj intenzita pocitov sa menila, ale občas prišlo vyhorenie, choroba, dlhé zotavovanie či vyčerpanosť. Áno, dôsledok tzv. sociálneho maskovania.
Prispôsobíte sa, lebo sa to od vás očakáva, a nedodržanie sa trestá. Učíte sa čítať mimiku a každý pohľad, aby ste neschytávali zranenia a nepochopenie. Telo reaguje po svojom, psychosomatika vás priklincuje všakovakými „drobnosťami majstrov“, niekedy už ani nevnímate, že ste preťažená, lebo proste treba fungovať. Niekto viac dá najavo, že mu vadí okolie, niekto to viac sťahuje do seba a naberá to všetko ako špongia.
Úžasné na tom je keď nájdete ľudí „svojho kmeňa“. Ktorí zažívajú rovnaké spúšte katastrofických scenárov, úzkosti zo zdanlivo bežných maličkostí, plánovanie na 25 krokov dopredu a problém keď sa to pri kroku č. 11 pokazí. Viete nahodiť prepočítavanie, ale v závere ste z toho zničení ako po tornáde. Hyperempaticky nasávate emócie okolia, nevnímajúc pri tom svoje vlastné potreby, a len veľmi pomaly sa učíte o tom povedať, zastaviť to, nevystavovať sa komunikácii s ľuďmi, ktorí tie hranice nerešpektujú a majú pocit že ste povinná im vždy vyhovieť a „správať sa slušne“ – teda tak, ako to oni očakávajú od vás. Učíte sa, že svoju kapacitu pozornosti a empatie si treba nechať pre najbližších, a ak z nej zostane naviac, je to len bonus navyše. Že svoju snahu všetko urobiť a zvládnuť tip top môžete pripísať neurodiverzite a povedať si napríklad, že po päťdesiatke si to už môžete dovoliť, aby ste z nej trochu upustili. Alebo po štyridsiatke – podľa potreby ?
Po tom, čo sme desiatky rokov potláčali samy seba pretože autizmus sa zdal byť úplne iným príbehom, a nikoho nezaujímalo za akú cenu pôsobíte navonok „normálne“ je to práve táto skúsenosť, ktorá hovorí o tom že to nebude náhoda. Ako hovorí známa česká psychologička, ktorá sa špecializuje na Aspergerov syndróm, ak rozumiete Aspergerkám a Aspergerom, zrejme budete jednou z nich. Mať schopnosť pretlmočiť túto skúsenosť do slov, ktoré sú zrozumiteľné pre profesionálov a inak typicky vnímajúcich ľudí je v tomto prípade veľkou devízou. Potom už rozumiete aj tomu, prečo vás zraňujú tie neempatické a stigmatizujúce pojmy a vyjadrenia o ľuďoch z vášho kmeňa. A že ste začali hľadať tie správne slová pre túto skúsenosť kvôli svojmu dieťaťu, a nakoniec ste cez neho objavili samu seba. Je predsa úplne jednoduché pochopiť, ako fungujú vysoko citliví ľudia, hypersenzitívni a hyperempatickí – alebo to niekomu robí problém?
English (UK) 
Slovenčina