Milovať autizmus je moja cesta

Na mojej ceste s deťmi s autizmom som často na autizmus nadávala. Vnímala som ho ako silného a nepremožiteľného nepriateľa, ktorý drží v zovretí nádherné dieťa, ktoré si zaslúži byť oslobodené. A mojou úlohou je presne to – oddeliť autizmus od dieťaťa. Toto nastavenie mi prinieslo neskutočne veľa frustrácie a stav na hranici vyhorenia. Zmenila som preto pozíciu a išla som pracovať ako špeciálny pedagóg do poradne, kde som každý deň prichádzala do kontaktu s rodičmi, ktorí boli často unavení a vyhorení – presne z rovnakého dôvodu ako ja – snažili sa oddeliť autizmus od ich dieťaťa. Počas týchto rokov som opäť nadávala na autizmus, že okrem detí ničí aj ich rodiny. Zase som sa dostala do stavov totálnej beznádeje, že ako profesionál neviem v konečnom dôsledku pomôcť nikomu – ani dieťaťu, ani rodine.

Počas celej mojej cesty s deťmi s autizmom a ich rodinami vo mne vnútri prebývala otázka: Čo ak je to takto dobré? Čo ak je to takto normálne – byť dieťaťom s autizmom? Čo ak je to iný uhol pohľadu na svet, iný typ kontaktu so svetom, čo ak je to jeho prirodzenosť a čo ak je v nej v podstate šťastný? Kto som ja, aby som sa pokúšala zmeniť človeka podľa svojich alebo väčšinových predstáv? Čo ak je mojou prácou naladiť sa na dieťa a nechať sa nim viesť, spoznávať jeho vnímanie sveta a snažiť sa mu sprostredkovať to moje, pričom sa navzájom obohatíme? Čo ak je mojou prácou viesť rodičov k prijatiu ich dieťaťa, pomáhať im nachádzať cestu k sebe, aby si navzájom porozumeli a užívali si život spolu? Čo ak je ten život o prijatí a rešpekte a nie o neustálom boji? Dnes viem, že mi zmena môjho nastavenia priniesla pokoj a radosť z mojej práce. Priniesla mi veľa svetla, veľa farieb a x-krát som si už povedala – milujem autizmus.

Neberiem nikomu právo prežívať hnev a smútok…len z vlastnej skúsenosti odporúčam odraziť sa a hľadať iný uhol, hľadať zmierenie a prijatie. Lebo jazyk, ktorým rozprávame o autizme je jazykom, ktorým rozprávame o deťoch s autizmom. Aj keď nemusia (ale aj môžu) rozumieť našim slovám, určite rozumejú našej emócii. Tam ich neoklameme. Nedopusťme preto, aby cítili smútok z nášho postoja voči ich autistickej prirodzenosti.

Som Aneta, učiteľka, sprievodkyňa a priateľka malých aj veľkých ľudí s Aspergerovým syndrómom a autizmom.