Ako sa búrajú sny

Raz som dostala zaujímavú otázku od pani doktorky na vysokej škole. Ako podľa mňa má vyzerať dobrý učiteľ.

Nedá mi to a stále sa nad tým musím zamýšľať.  Podľa mňa dobrý učiteľ je ten, ktorý je empaticky,  nerobí rozdiely medzi deťmi a najmä musí cítiť on sám, že chce tu byt pre deti. Je úplne jedno , že či sú to deti s odlišnosťou, bežné deti alebo deti alebo mladí dospelí v sociálnom zariadení.

Aj tie deti ktoré majú znevýhodnenie, cítia,  vnímajú a zaslúžia si rešpektujúci prístup.

Nikto a nič ma nepresvedčí, že Slovensko je sto rokov za opicami, a nič a nikdy tu asi ani fungovať nebude. Prevládajú tu nejaké skreslené predstavy o dokonalých deťoch, ktoré idú presne podľa nalinkovaných pravidiel. Česť všetkým učiteľom, ktorí majú chuť veci meniť a nerobiť rozdiely.

Zamýšľam sa nad tým, ako môžu niektorí fungovať s klapkami na očiach.

Stretávam sa dosť často s predsudkami u detí na domácom vzdelávaní, ktoré je u niektorých deti viac menej z donútenia kvôli inakosti. Často učitelia nevedia prehryznúť to, že deti nie sú v škole, ale doma. Lebo len on učiteľ a nikto iný nevie dieťa naučiť ….

Potom sa to odráža na hodnotení.

A čo si tie deti musia veľakrát vypočuť.

Pre mňa je základná vec, aj keď dospelý vie, že to dieťa na niečo nemá predpoklady, nikdy sa dieťaťu neberú sny.  To dieťa aj keď nebude presne robiť to, čo chce, ale môžu sa k tomu priblížiť a bude blízko toho, čo ho baví. Možno nebude profesor, ale môže robiť videá o vede. Možno nebude odborník na dejiny, ale môže kresliť zaujímavé kresby z dejín. Nikdy mu nepovedzme, že na to nemá, ale hľadajme v jeho túžbe niečo, čo sa k nej môže aspoň priblížiť.

Nezvyknem písať o sebe, mám vyskúšané prácu aj v prostredí, kde sú deti a mladí dospelí s intelektovým znevýhodnením a inými druhmi postihnutia. Základ je rešpektovať ich potreby. Nezabudnúť na pekné slovo, pohladenie, úsmev.

Ale prečo to niektorí nevedia v školách? Prečo nepremýšľajú nad tým, že to dieťa s inakosťou je citlivejšie, vnímavejšie a od malička majú toho niektorí dosť s čím bojujú a ich rodičia tiež. Netreba si dokazovať, že len ja – učiteľ – som niečo viac.

Nehádžem  všetkých do jedného vreca, ale žiaľ, toto je realita.

Všade je inklúzia, ktorú vidia ľudia skreslene lebo si myslia, že je určená pre deti so zdravotným znevýhodnením. Ono to tak nie je, inklúzia je tu pre všetkých. Lebo aj také tie bežné deti niekedy potrebujú pomôcť. A hlavne vytvoriť prostredie, kde je každý prijímaný, kde inakosť obohacuje, lebo vieme ako s ňou narábať. Nie je to o papieri s pečiatkou, ktorý to dieťa hneď odpíše. Nato nemáš a bodka. Je to o rešpekte a o tom, že tie bežné deti nie sú niečo ,,viac“, ale sú tu aj tie ,,iné“ deti, ktoré sú prínosom ak je to správne nastavené.

Ja nikdy nerobím rozdiely medzi deťmi pre mňa sú to deti a je jedno aké sú. Každé jedno dieťa si zaslúži pochopenie, povzbudenie, rešpekt. A neberme im sny.

 

Vladimíra Prokajová