Toto nebude príbeh, lebo príbeh vždy nejako končí buď dobre alebo zle. Toto ale bude úvaha o prepojení dvoch svetov. Svetov na míle vzdialených. Príde mi to ako Zem, ktorá je už dávno preskúmaná, a planéta niekde vo vesmíre, ktorá sa stále skúma.
Nikdy nerozdeľujem ľudí a ak by to tak vyznelo tak sa ospravedlňujem, len sa idem pokúsiť priblížiť dva rôzne svety. Ja fakt mám pocit, ako keby som bola mimozemšťan, ktorý sa tu objavil a snažil sa preskúmať planétu Zem a stretával sa s prekážkami, ktoré musím prekračovať, aby som tu mohla žiť, lebo cesta späť nie je.
U mňa je ponímanie niektorých veci iné. Nie je len o Aspergerovom syndróme, ale aj o tom, že mám pocit, že stále bojujem o kúsok šťastia. Celý život, ten dospelý je boj. A fakt niekedy aj boj o prežitie. Nevravím až tak o sebe, aj keď ja som v podstate veľmi priateľský a áno tak správne trafený človek. Ešte mám asi pubertu a môj mozog sa zabudol dovyvíjať. Vždy sa objaví niekto alebo niečo, čo mi zoberie vždy nejaký kúsok šťastia. Ja vôbec, ale vôbec tomu nerozumiem, prečo sa niektorí tak správajú ako sa správajú. A o tom je to, že ja už asi neviem ani veriť ľuďom a dávam si pozor. Ja viem, je to taký obranný mechanizmus, lebo ten pocit strachu, že mi ten človek ublíži je obrovský. Je naozaj ťažké ľuďom veriť? Už v minulom článku som písala k téme vzťahov, prečo pokladám ľudí za známych a nie priateľov. Pre mňa je priateľ človek, ktorému istým spôsobom mám bližšie. Viem, že mu môžem veriť , môžem sa mu zdôveriť. Inak to nerobím, ja rada pomáham druhým, len keď ja sa trápim, tak sa druhým nezdôverujem. Snažím sa bojovať sama.
Taký vzťah je pre mňa skôr už o nejakom partnerstve. Niekto žije v mylnej predstave, že ľudia s PAS sú tak zameraní na seba, že nie sú schopní fungovať vo vzťahoch. Je to mýtus. Aj človek na spektre potrebuje niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, keď bude potrebovať pomoc alebo sa len porozprávať. Sme schopní fungovať normálne vo vzťahoch aj keď život s Aspergerom môže byť náročný, ale aj celkom zábavný. No náhodou so mnou býva sranda. Tak ako každý iný vzťah, aj tieto bývajú o tolerancii, rešpektovaní a podobne. Pre mňa také vzťahy bývajú také magické, lebo majú pre mňa veľký význam. Nie, nepotrebujem nikoho vlastniť, ale ako som písala je to o rešpekte a úcte. Ja už viem, že sa dokážem veľmi vložiť do vzťahu na úkor seba. Byť vždy k dispozícii, vždy pomôcť, urobiť a dať aj posledné. Nie som veľmi vhodný príklad, ale snažím sa toto zmeniť a viac si vážiť seba a moje potreby.
Viete čo? Dávajte si fakt pozor nato kto a ako sa k Vám správa. Ja viem, je ťažké sa to naučiť, ale dá sa to. Ja mám pomaly 40 a učím sa to stále. Celkom mi to ide, a už viem, že nemám očakávať stále iba to, že každý dá do vzťahu všetko ako ja. Dobre sem tam sa pozabudnem, ale snažím sa fungovať v tomto zložitom neurotypickom svete. Hľadám prienik, cestu k vzájomnému prepojeniu. Menšina nie je veľmi prijímaná väčšinovou spoločnosť. Ono je to naozaj tak. Ľudia jeden druhého odsudzujú za úplne blbosti a tomuto fakt nerozumiem.
Je to možno smiešne alebo povrchné. Ja bežne používam slovíčko známy, čo je pre spoločnosť kamarát. Takýchto ľudí mám okolo seba veľa. Netreba to brať z mojej strany tak, že si ľudí nevážim, ja to tak mam nastavené. Viem sa normálne porozprávať, zapadnúť do kolektívu a nie som až tak stratený mimozemšťan na tejto planéte.
Ako vidím z tohoto pohľadu situáciu našich detí, to sa dozviete v pokračovaní môjho článku o niekoľko dní.
Vladimíra Prokajová
English (UK) 
Slovenčina