Viete, čo je pre človeka na spektre najnáročnejšie? Náhodné stretnutia, bežné kontakty, ako je napríklad úrad, banka, u detí škola.
Známych si človek môže vybrať sám, ak mu tí ľudia sadnú, ale čo tie náhodné vzťahy? Ja som vcelku extrovertný človek s dobre vyvinutými kompenzačnými mechanizmami ako prežiť. Ale na druhej strane som veľmi citlivý, hypersenzitívny človek a toto je u mňa niekedy najväčší problém.
Vždy mi to tak napadne pri deťoch na spektre, aké to musia mať náročné. Málokto z neurotypickej spoločnosti si vie predstaviť ako je to náročné fungovať s iným myslením, vnímaním, prežívaním. Nevedia pochopiť, že takéto fungovanie pre samotného človeka na spektre je veľmi náročné. Smutné je na tom to, že človek nemôže byť sám sebou. Aj bežní ľudia majú svoje povahy, každý človek je iný, a tam sa veci tolerujú. Keď sa vie, že to dieťa alebo dospelý je odlišný, tak sa človek väčšinou stretáva s odsudzovaním. Doslova sa hľadajú maličkosti ako na niečo negatívne poukázať. A v tomto žijú už malé deti. Ja sa vôbec nečudujem že deti majú úzkosti, tiky, somatické problémy. Ony tiež bojujú a veľa krát osamotené, o svoj kúsok šťastia. Niekedy mám pocit, že deťom na spektre chýba také bezstarostné detstvo, ako majú bežné deti. Ja viem, rodič sa snaží aby boli deti spokojné a šťastné, len on nevie nahradiť celú spoločnosť, kamarátov ….
Ja si veľmi nepamätám na základnú školu, ako som veci prežívala, okrem toho, že som patrila do kategórie deti s problémovým správaním. Nejako som sa nad tým v tom čase nepozastavovala. Až pri prednáške na mojej vysokej škole na tému deti s internalizovanými poruchami mi to cele došlo. Niekedy fakt potrebujem také, zrkadlo“ niekoho iného na to, aby o tom rozprával. Vtedy zistím že sa to týkalo aj mňa. Čítali sme jednu kazuistiku a boli tam príznaky dieťatka ako bola úzkosť, perfekcionizmus, OCD a stav nejakých panických atakov až do odpadnutia. A mne už svietila taká červená kontrolka, videla som v tom, čo ja sama niekedy prežívam. Dokážem fungovať úplne normálne, nemám problém niečo vybaviť, zariadiť, ale tu je to ale…
Na škole máme jednu vyučujúcu. Ja neviem, čím to je. Nijako mi neublížila, ani nemôžem napísať, že by bola zlá, lebo ju nepoznám. Vôbec neviem, aká je ako človek, ale ja sa jej vážne bojím. Ja mám z nej strach, strach taký, že môj mozog koná svojvoľne. Je to niečo čo nedokážem ovplyvniť. Mám úzkosť, ktorá sa stále viac a viac nabaľuje. Ono to už nie je len o skúške, že pred skúšku s ňou zvraciam. Mám pocit na odpadnutie, a už mi začína robiť problém nielen skúška, ale aj komunikácia s ňou. Mám v tej chvíli úplne vypnutý mozog a taký strach, že nie som schopná ani ísť za ňou. A to som dospelá. A teraz si to predstavte, čo prežívajú tie malé deti ak im napr. učiteľka ,,nesadne“.
Reálne sa to môže stať keďže deti na spektre sú vnímavejšie a citlivejšie na nejaké podnety. A podstate takéto prežívanie vôbec nemusí odoznieť, nemusí zmiznúť ani v dospelosti.
Len sa budú musieť naučiť s tým žiť. A dakedy je to aj o prežití.
Preto vlastne píšem o náhodných kontaktoch a tie sú naozaj ťažké, lebo nikdy človek nevie, kto mu príde do cesty.
Stretavám sa bežné s tým, že rodič behá po lekároch, na gastroenterológiu, že dieťa boli bruško alebo zvracia a väčšinou sa nič neukáže. Pri tak citlivej ,,hlave“ je úplne normálne a bežné že dieťa môže mať strach, úzkosť, hocičo iné. A čo teraz s tým. Ono asi návod na riešenie nie je, lebo do života budú furt vstupovať ľudia, a rôzni. Človek musí naučiť žiť sám so sebou a je to veľakrát náročné. Dieťa potrebuje vedieť a cítiť, že pri ňom stojíte, kým nevie nájsť samo stratégie ako s tou citlivosťou fungovať. Nájsť si tie svoje „kategórie“ do ktorých si zaradia ľudí, aby sa dokázali lepšie orientovať.
Rada používam takú tu moju formulku: Rodičia držte deti za ruku dovtedy kým to oni budú potrebovať, a keď príde čas oni vám to vrátia.
Vladimíra Prokajová
English (UK) 
Slovenčina