Toto by sme sa mohli začať pýtať ľudí často a bežne. Akože z bezpečnosti, pre istotu. Verte mi, ušetrilo by sa množstvo času,
množstvo trápenia a nemiznúcich otáznikov v našich hlavách, čo sme povedali zle… Lebo viete, my to klbko pochybností nikdy, ale že fakt nikdy nerozmotáme. No, ale keďže my naozaj nemáme silu a odvahu sa pýtať toto tých ostatných, veľmi vás za všetkých Aspergerov a Aspergerky prosím, nesúďte nás!
Často sa stretávam s tým, že ľudia si Aspergerov syndróm vysvetľujú asi ako nejakú sezónnu nádchu. Keď ju človek má, tak je unavený, „protivný“- snáď tie úvodzovky chápete, má určité požiadavky typu teplo, ticho, tekutiny. Lenže! Aspergerov syndróm nie je žiadny vírus, neprenáša sa kvapôčkovou infekciou a nedá sa zistiť z krvi!
Matko boľavá… Áno, táto otázka mi raz bola položená, či sa AS dá zistiť z krvi. Bolí ma to. Za nás, ktorých sa to týka, ako keby to, čo nie je v rozbore krvi, neexistovalo. Ak je to neviditeľné, sme neviditeľní aj my, a určite si to vymýšľame. Ale najviac ma to bolí za tých ostatných. Prečo? Lebo nič nedokáže ešte viac zlikvidovať naše prežívanie ako nevedomosť a neschopnosť zaujímať sa o niečo nové, alebo nepoznané. Lebo keď aj moja rodina má vedomie, že som Aspergerka, aj tak mi podávajú ruku a dávajú pusu na líce. Vynímajúc mojich snaživých rodičov, ktorí sa ohľadom tejto témy skutočne vzdelávajú.
Ten zvyšok akosi tomu nedáva dostatočnú váhu a stavy, ktoré zažívam sú…no ako to slušne a výstižne nazvať… Bolia. Ničia. Trhajú. Pália. A pritom len napríklad pocit, že sa nemôžeš a zároveň nevládzeš umyť je taký skľučujúci, že si želám umrieť. Hneď a zaraz.
Stále počúvam, že „to“ nie je na mne vidieť. A by ma zaujímalo, čo si tak skutočne ľudia myslia. Lebo toť sa spoza rohu vynára ďalšia tetka stigma, ktorá stále a dookola hovorí to isté: Ak to nie je vidieť, tak si si to iba vymyslela. A máš sa viac snažiť.
A takto si tu žijeme… Ak „vyzeráš“, tak máš smolu. Ak si ako každý druhý, budú ťa oprašovať aj keď to vôbec nepotrebuješ. Aj som to chcela rozpísať na nejakom príklade, ale normálne som to zmazala zo strachu, že aj tak by to nikto nepochopil. Namiesto toho napíšem len to, že odlišnosť si nevyberá, ako človek vyzerá. A že často za prepracovanou fasádou bývajú hodiny snahy, aby sme sa aspoň trocha vyrovnali takým, čo im nič nie je… A ak nás tá snaha nejako vyzerať opustí, aj to je zle, lebo dostaneme rady typu „troška upraviť by si sa mohla..“.
Toto je len zlomok, iba črepinka z rozbitej vázy, veľkej ako zemeguľa, s čím sa ľudia s Aspergerovým syndrómom stretávajú. No dovolím si tvrdiť, že toto sú tie dva základné piliere, od ktorých by sa mal každý odraziť, ak nám chce skutočne porozumieť.
Za prvé – REŠPEKTOVAŤ, za druhé – NESÚDIŤ. Ak toto bežný človek dokáže, tak dokáže skutočne počúvať. Áno, až vtedy to jeho uši skutočne dokážu. A áno, hovorí sa tomu aj tak, že človek má otvorené srdce. A prezradím vám, že táto možnosť ide dobrým ľuďom ľahšie 🙂
Autorka: Katarína Sélešiová
Pozn. red.: Aktuálny výskum komunikácie ( 2021) ukázal, že úloha bežných, neurotypických ľudí v komunikácii s ľuďmi s autizmom doteraz výrazne podceňovala. Ak sa bežní ľudia začnú zaujímať o komunikáciu neurodivergentných ľudí, je to vzájomne obohacujúce a prináša to sľubné výsledky pre obe strany. A prečo potrebujeme tento dovetok? Pretože sme veľmi často obviňovaní z toho, že chceme priveľa, že sa máme iba proste viac snažiť, lebo my máme komunikačný deficit.
Ruku na srdce – ste si naozaj takí istí, že ho máme iba my?
Viac o probléme obojstrannej empatie- double empathy problem nájdete napríklad tu.
English (UK) 
Slovenčina