Syndróm autistického vyhorenia je pervazívny, dlhotrvajúci stav vyčerpania, straty funkcií a zníženej tolerancie na podnety, ktorý vzniká následkom dlhotrvajúceho stresu. Tento stav zvyčajne trvá minimálne tri mesiace, môže však trvať aj roky a desaťročia.
Niekedy je tento stav dočasný, takisto však môže byť trvalý alebo čiastočne trvalý, pričom zručnosti sa znovu získajú, ale nie na úroveň, na ktorej boli predtým. Stres má kumulatívny efekt, nazbiera sa zy dlhšie obdobie, a keď presiahne určitú hranicu, tak si mozog v rámci záchrannej reakcie povie „STOP“, aby sa vedel reštartovať a nabrať sily na ďalšie fungovanie. Na základe štúdií 20 % autistickej populácie zažije vyhorenie počas života. Oficiálne však nie je uznaný ako pojem, pričom je široko uznávaný v autistickej populácii.
Existuje veľa článkov a príspevkov na internete od samotných autistov, ktoré sa tohto problému týkajú a riešia ho. Aký je rozdiel medzi syndrómom vyhorenia a autistickým vyhorením. Pri pracovnom vyhorení dochádza k znechuteniu z práce, ale pri autistickom vyhorení skôr nastupuje znechutenie zo života.
Autistické vyhorenie je opísané ako dôsledok dlhodobého stresu na autistickú alebo neurodivergentnú osobu. Čo ho odlišuje od tradičného vyhorenia, je typ stresu, s ktorým sa musí autistická osoba stretávať. Odlišuje sa od tradičného syndrómu vyhorenia, pretože tento proces ovplyvňuje viac faktorov ako stres. Tieto faktory zahŕňajú potrebu maskovania, nemožnosť prístupu k neurodivergentným procesom, ako je stimulácia, a opakované úpadky zo zmyslového a emocionálneho stresu.
Najčastejšie postihuje osoby s vysokými kognitívnymi a jazykovými schopnosťami v prostredí, ktoré vyžaduje ich intenzívne využitie, ako napríklad škola alebo práca. Tým pádom sa autista preťaží. Tak veľmi sa snaží zapojiť do prostredia, že vyhorí. Dochádza k nesúladu očakávaní a schopností jedinca bez adekvátnej podpory. Tento nesúlad vzniká následkom dlhodobého preťaženia z námahy pri snažení sa splniť očakávania, ktoré nie sú v súlade s potrebami jedinca. Potreby života presahujú schopnosti jedinca.
Často je autistické vyhorenie zamieňané s autistickou regresiou, ktorá sa typicky spomína pri detskej populácii. Pri autistickej regresii dochádza k zvýrazneniu autistických rysov, strate naučených schopností, mutizmu, strate očného kontaktu a uzavretiu sa do vlastného sveta… Ďalší zaujímavý fakt je, že vyhorenie je častý dôvod diagnostiky v dospelom veku. Dospelý človek funguje vo svojich zaužívaných vzorcoch a z ničoho nič sa z funkčného stavu dostane do nízkofunkčného. Nerozumie, čo sa deje, a následne často dochádza k diagnostike. Peknou slovnou smyčkou je fráza: autistické rysy podporujú vznik vyhorenia, ale vyhorenie znásobuje autistické rysy.
Prečo osoby s PAS majú vyššiu predispozíciu k vyhoreniu?
Majú vyššiu dráždivosť CNS, čo znamená aj nižšiu toleranciu stresových podnetov, ktoré môžu byť pre neurotypickú populáciu ne-
podstatné. Autistický mozog napríklad môže detailnejšie skúmať a analyzovať detaily, následkom čoho presiahne únosnú hranicu.
Častokrát autisti majú aj senzorickú hypersenzitivitu, ktorá zase prispieva k zvýšeniu hladiny stresu. Mám zároveň aj pocit, že sa
veľmi málo spomínajú dva ďalšie často prítomné syndrómy, ktorými sú syndróm patologického vyhýbania sa požiadavkám
a alexitýmia. Syndróm patologického vyhýbania sa požiadavkám je založený na fungovaní CNS, keď autistický mozog vníma akúkoľvek požiadavku ako hrozbu, aj napriek tomu, že ide o požiadavku od samého seba. Je podľa mňa veľmi dobré si uvedomiť, že je
to bežná súčasť autistického spektra, ktorá je často nevidená a môže spôsobovať ťažkosti s nárokmi bežného života.
Vznik vyhorenia pri autizme
Vyhorenie pri autizme vzniká na základe kombinácie akumulácie stresorov a nedostatočnej externej podpory. Tieto stresory môžu byť napríklad životné zmeny, ako dospievanie/starnutie, keďže CNS stráca schopnosť pružnosti, ďalej maskovanie, časté prepodnecovanie, vysoké požiadavky na exekutívne funkcie, nedostatočná starostlivosť o seba, nízke sebaobhajcovské schopnosti, nedostatočná podpora okolia a malý priestor na oddych, spojený s chronickým vyčerpaním.
Nízke sebaobhajcovské schopnosti – to je, keď si človek nedokáže určiť vlastné hranice, nevie povedať nie, prijať pomoc a bojí sa vlastného zlyhania. Častokrát to vychádza aj z nepoznania samého seba, keď osoba nedokáže precítiť vlastné potreby a radšej sa snaží vyhovieť potrebám, ktoré si myslí, že sú od nej očakávané. Tým pádom ani nevie presne pomenovať svoje potreby a byť dostatočne asertívna. K tomu sa pripája aj tzv. gaslighting spoločnosti, čo je v tomto prípade aj ignorácia autistických čŕt a varovných signálov, zosmiešňovanie a skrytá šikana, ktoré vedú k pocitu izolácie.
Viac o autistickom vyhorení sa dočítate v našom zborníku z projektu Kľúče k sebaobhajobe a v tlačenom ATYP magazíne.
autorka: Valéria Danilová
English (UK) 
Slovenčina