Zmena je len ďalší zdroj nedôvery

Toto nie je ďalší z článkov o kartičkách, plánoch a pravidelnom trénovaní zmien. Nie preto, že takéto návody nie sú v určitých situáciách nápomocné, ale preto, že zmeny sú pre nás zložitejšia a hlbšia výzva, než sa zvonka zdá. Zmeny sú skôr „symptóm“, nie samotný problém. A preto sa na zmeny pozrieme inak.

Jedným zo spôsobov, ako samotní autistickí ľudia popisujú autizmus je, že je pre nich „znevýhodnením v oblasti dôvery“. Či už sme v určitých veciach veľmi nedôverčiví, alebo naopak nemiestne dôverčiví, isté je, že naše posudzovanie toho, čomu veriť a čomu neveriť, nie je bežné. Znevýhodnenie v oblasti dôvery sa naplno prejavuje v čase a priestore, ktorý sa mení.

Schopnosť zvládať zmeny – ako téma úzko spätá so samotnou diagnostikou autizmu – sa v skutočnosti netýka samotnej zmeny, tá tvorí pozorovateľný povrch. Týka sa našej schopnosti dôverovať sebe, svetu a ľuďom okolo nás (viac informácií o autizme ako znevýhodnení v oblasti dôvery v prácach Barryho Prizanta, Ph.D, CCC-SLP)

Keď sa pýtame ako sa vysporiadať s akoukoľvek zmenou, pýtame sa omnoho naliehavejšiu otázku – ako dôverovať sebe, svetu a ľuďom okolo seba?

Riešením nie je a nemôže byť jeden tip, či trik. Ciest je veľa, sú veľmi situačné a všetky smerujú v prvom rade k posilňovaniu dôvery:

K posilneniu dôvery v naše vlastné schopnosti: vnímať a komunikovať seba a svoje potreby. Zmeny môžu byť príležitosť postaviť sa za naše potreby, obhájiť si svoju slobodu, zastať sa svojej cesty, aj keď sa to niekomu nepáči. Naše nie znamená nie a ďalšie presviedčanie a manipulovanie, ho len posilňuje. Rešpekt je prvým krokom k dôvere, a tá je zas predpoklad spolupráce. Rešpekt otvára možné áno. Otvorením viacerých možností, zachovaním výberu, teda kontroly v našich rukách, nám utlmíte naliehavosť a tlak zmeny. Prílišný tlak paradoxne predlžuje prijatie zmeny.

K posilneniu dôvery v svet okolo nás: zamerať sa na zvládnuteľné malé kroky, niekedy dokonca merateľné. Pomáha nám pochopenie kontextu, význam zmeny – logické, kognitívne uchopenie situácie, či hľadanie známych vzorcov. Zmena môže byť stráviteľnejšia, keď máme za sebou prípravu s vizualizáciou. Sú medzi nami aj takí, ktorým pomôže plynutie do zmeny bez veľkolepej prípravy, lebo práve tá vyvolá zbytočnú úzkosť. Všetko chce čas a skúsenosti a tie získavame vekom. Nevytvárajte na nás, ale aj seba, zbytočné tabuľkové tlaky – vyvíjame sa inak a vyvíjame sa stále.

K posilneniu dôvery v ľudí, ktorí nás zmenou sprevádzajú: je dôležité byť predvídateľný a zrozumiteľný, dodržiavať dohody, mať pokojný, nenásilný prejav, zachovávať rovnocennosť, nie autoritatívnosť. Oplatí sa pomôcť nám s čitateľnosťou situácie, napríklad pomenúvaním diania okolo, pokojnou interpretáciou sveta – komunikáciou v akejkoľvek forme. Trpezlivosť, najmä čas a priestor, niekedy ho potrebujeme viac, než je pohodlné. No a rešpekt k občas intenzívnym prejavom a pocitom. Hazard z dôverou sa z dlhodobého pohľadu neopláca.

Príklady zo života ľudí #beznavodu – ako sa stavajú k zmenám, ako pracujú s dôverou v seba, svet a ľudí okolo seba?

DANIEL #BEZNÁVODU

„Mám 43 rokov a učím chápať „be like water“ (buď ako voda). Čím viac lipneme na plánoch, dátumoch, deadlinoch, predsavzatiach a predstavách, tým viac ma zmeny a stres z nich zomelú. Učím sa pozerať na všetko ako na „je fajn to mať“ nie ako na „nutné“, na každú zmenu ako na príležitosť, učím sa to. Tiež si strážim vlastné hranice možností. Škoda, že deti nie sú spoločensky v rovnakej pozícii ako dospelí, myslím, že by sa im žilo ľahšie.

Pri negatívnych, či náhlych zmenách si často vravím: štatisticky všetko zlé je na niečo dobré. To znamená, že akokoľvek čierno situáciu vidím, s vysokou pravdepodobnosťou budúcnosť ukáže jej výhody. A ja nemusím tie výhody nevyhnutne vidieť hneď, stačí mi veriť, že čas ich ukáže. Myslím, že najdôležitejšie je nájsť a stanoviť si nejaký prah, hranicu, po ktorú sú moje snahy, namáha, emócie pre mňa pozitívne a neprekračovať ju. To je asi to najťažšie. Čiže, učím sa vidieť vlastné hranice a tak trochu sa nechať unášať prúdom občas.

V mladosti som bol akoby viac ADHD a mal som zmeny rád. Teraz som viac AS a žiadne zmeny mi nechýbajú. Mám rád stereotyp, ak veci idú podľa plánu, ak viem o zmenách s predstihom, aby som sa vedel prichystať zorganizovať. Dcérka sa smeje, že môj najobľúbenejší darček na narodeniny aj Vianoce je svätý pokoj. Lúčenia s najbližšími alebo pekným víkendom či dňom mi prinášajú smútok a melanchóliu, náhle zmeny zasa stres a úzkosť. Na všetky výkyvy a emočné tlaky mi pomáha Vipassana meditácia. Vrelo odporúčam.“ 

VLAĎA #BEZNÁVODU

„Ja rada plánujem, mám rada veci prehľadne a pekne usporiadané a tak idem na istotu a viem, že ma nemá čo zaskočiť. Ale ako sa zmení stretnutie, nabúra mi to ďalšie dni, lebo tam už mám niečo naplánované  Ale čo sa dá robiť? Svet neurotypický je viac chaotický ako ten autististicky. Ale to nie len pri zmenách celkovo mám niekedy dojem, že aj taká komunikácia je strašná, že by nejedného šľak z toho trafil. Prečo sa nevedia držať slová, veci nemeniť a všetko komplikovať? No to ja fakt netuším.

Ako v chaose sa dá žiť, teda pre niekoho áno a pre niekoho nie, nedá sa povedať že len ľudia s autizmom sú takí to nie, veď aj takí bežní ľudia majú svoje povahy. Ale je fakt ťažké, pohybovať sa v svete neurotypickom, kde autizmus nemá svoje miesto. Inakosť sa neprijíma a len ten kto sa poddá systému je in, čím ale stráca sám seba a bude len nešťastný. Vždy ale treba veriť v seba samého a dúfať, že sa spoločnosť naučí prijímať aj to iné a prestane sa dívať cez prsty.“

KRISTÍNA A OTAKAR #BEZNÁVODU

„Pre mňa je zmena emočné peklo, nával, ale zároveň príležitosť na sebaobhajobu. Je to situácia, kedy sa môžem učiť povedať, čo potrebujem. Pretože často potrebujem niečo iné ako väčšina… Vedieť si vypýtať čas. Vedieť odísť. Vedieť sa vrátiť, keď som pripravená. Vedieť povedať, čo z danej zmeny pre mňa jednoducho neprejde. Udržať si svoju slobodu, svoj spôsob života. Sebaobhajoba je podľa mňa mega podstatný kľúč k úspešnému zvládaniu adaptácie na zmeny. Ja osobne by som učenie sa sebaobhajobe autistických detí postavila na prvé miesto – vedieť komunikovať (akoukoľvek formou, verbálnou, digitálnou a pod.) čo potrebujem je základ.

Náš syn napríklad odmieta prechádzať zmenou zo školského roka na prázdniny a naopak. Keďže je na domácom vzdelávaní, tieto zmeny nepodstupuje a plynule funguje bez zmien. Ani deň si nedelí na „učenie“ a „neučenie“, deň pre neho jednoducho plynie, má ho v rukách, poznáva priebežne, situačne, podľa príležitostí, nápadov, či energie.

Samozrejme, dejú sa aj také zmeny, ktoré nemáme šancu ovplyvniť, zmierniť, rozkrokovať, či neprijať, keď ich nechceme, či nepotrebujeme. Niekedy sa stane niečo nenávratné – chce to nekonečne veľa času. Niekedy sa mi zdá, že tá mierka funguje takto: autistický človek na prijatie zmeny potrebuje presne toľko času, koľko človek neurotypický nezvláda počkať.“

IVANA #BEZNÁVODU

„Milujem stereotyp. Nie je nad deň, kedy ma nič zvláštne nečaká. Ani žiadne „uppy“ ani „downy“. Myslím ,že je to preto, že z pohľadu telesného prežívania je vzrušenie to isté ako úzkosť. Vravieť si , že : „Kľud kľud, to sa len tešíš.“ , zožerie pomerne veľa energie. To keď je „po“ aj spravidla bilancujem, že či to za to stálo. Dobrá zmena, alebo zlá zmena – všetko je to vypätie, tlak, emócie, energia. Na to si treba našetriť a dobre to zvážiť.

V tom bezpečnom priestore denných rituálov je pre mňa príležitosť na invencie, inovácie, a zmeny. Napríklad prestavať nábytok, vymyslieť nový strih, spontánne niečo navrhnúť (aj výlet!) Proste prirodzenému rastu sa nijak zvlášť nebránim. Ani vzťahovému. V správnom čase, keď sa cítim pripravená a bezpečne. 

Ale zmeny, situácie, ktoré prichádzajú zvonka – že viem, že prídem o svoj poobedný spánoček, alebo určitý objem ničnerobenia, alebo nebodaj mám zrazu šoférovať, alebo ešte horšie neznámu trasu…alebo ešte horšie, vykonať nevyhnutný telefonát s neznámou osobou! Toto si vyžaduje niekoľkodňovú poctivú logisticko-scenáristickú prípravu. A keď to nie je možné – hnev, skrat, konflikt. A výčitky svedomia, predsa som sa nemala nechať takto vychýliť.

Zatiaľ skôr hľadám spôsoby ako si pomôcť pri okamžitom pocite ohrozenia, ako je napríklad šoférovanie, zložitejšia sociálno-komunikačná situácia, pobyt v preľudnených priestoroch, či senzorický pretlak. Meditácia Vipassana mi pomohla zredukovať dĺžku a intenzitu úzkostných stavov spojených so strachom z budúcnosti a vymýšľaním „čo keď “ scenárov, v čom som úplný veľmajster.“

VIERA #BEZNAVODU

Keď premýšľam o zmenách, tak mi napadne ako prvé to, ako prežívam rozpor medzi očakávaniami a skutočným výsledkom. Stáva sa mi pravidelne, že nachystám pre niekoho darček, teším sa na to ako mu ho dám, veziem ho so sebou pár desiatok kilometrov – a potom nenájdem odvahu a vhodný moment, kedy by som ten darček mohla odovzdať, a priveziem ho domov… blokuje ma predstava, že sa bude divne pozerať, alebo budem divne vyzerať ja, že je to vlastne hlúposť.

Ako v mnohých iných veciach, naučila som sa pocity blokovať – disociovať – „prepnúť“ do módu akoby som hrala scénku zo života niekoho iného – keď to už nie som ja, kto ten darček dáva, tak sa nemôžem cítiť trapne – logicky. Toto „prepnutie“ sa u mňa objavuje aj pri zmenách a iných výzvach, ktoré vo mne prebúdzajú úzkosť. Pri riešení pracovných alebo úradných telefonátov, ktoré odkladám a prokrastinujem.

Hneď mi k tomu napadne aj to povestné „nevyzeráš“ – keď sa prepnem, „nevyzerám“. Čo sa odohráva za tým kopcom organizačnej práce, ktorá má viditeľné výsledky, viem iba ja a teraz trochu aj vy, ktorí ma čítate. Hlavnou podporou pri zvládaní mi je záujem, entuziazmus, vášeň, ktorá je súčasťou môjho poslania a toho, čo robím rada. Aj vďaka tomu sa viem „prepnúť“ aj do aktivít ktoré ma stoja ma naozaj veľa energie a ustáť ich. Môj záujem, moja téma je zároveň aj mojou prácou a životnou náplňou. Po tomto „prepnutí sa“ na mod zvládania však potrebujem čas na regeneráciu. Momentálne mi stačí pár dní, aby som vypla a zregenerovala sa.“

VLASTA A TOMI #BEZNÁVODU

Teraz ako dospelá už som si zvykla a nepripravujem sa ako kedysi. Ako dieťa som nemala rada zmeny. Prežívala som ich intenzívne, zrýchlený tep. Plánovanie situácie do detailov. Predstavovanie rôznych situácii, ktoré by sa mohli stať. Čo poviem, ako zareagujem. Mala som pripravené dlhé scenáre. Keď som vedela, že zmena nastane, v noci som nevedela spať. Aj teraz keď nastane rýchla zmena ťažko ju prežívam. Nie som pripravená. Neviem ako reagovať, preto ak môžem som v úlohe pozorovateľa.

Moje dieťa pri zmene reaguje stresom, čo úplne chápem. Preto sa ho snažím dopredu pripraviť, čo asi bude, ale výsledok je niekedy úplne iný. Zmenami postupne prechádzame, syn potrebuje čas po svojom spracovať, že zmena príde, dostať sa z meltdownu, v pokoji sa ukľudní vo svojej izbe, pri hrách. A potom si to rozoberieme a plánujeme ako túto zmenu čo najlepšie prijmeme.

MAMA BO SIMIHO #BEZNÁVODU

„Ako v každej literatúre, i našou pani psychologičkou zdôrazňovanú vizualizáciu dňa som považovala za spásonosnú myšlienku aj na zvládanie zmien. Vyzeralo to, že každý, kto je na spektre dokáže fungovať len s týmto. Omyl! Vizualizácia dňa je pre mnohých funkčná vec, ale Simi to má inak. Najskôr bol z môjho diela nadšený, ale trvalo to tak dva dni a zdalo sa, že už nezvláda ani to, čo zvládal pred tým. Bol nervózny a nervóznejší. Vizuál som zrušila a pomaly sa vrátil do koľají.

A tak, ak má byť niečo inak, ak má prísť nejaká zmena, malá, väčšia, alebo aj malinká, snažím sa Simimu o nej povedať včas … ani priskoro, ani neskoro, ani málo, ani veľa, lebo i to mu vadí, aby nebola úzkosť, aby bolo minimum stresu a napätia. A pri tom, toľkí to chcú všetko počuť do detailu! No a vždy treba počítať s tým, že sa môže objaviť niečo naviac … Potom je na rade náruč.“